Mladý umelec reaguje na situáciu v spoločnosti: pamätníku z čias normalizácie prirobil kosák a kríž

Vynútený dodatok je názov praktickej časti bakalárskej práce študenta Trnavskej univerzity Tomáša Beňadika. Pre svoju prácu si vybral pamätník situovaný medzi námestím Jozefa Herdu a Rybníkovou ulicou. S partiou spolupracovníkov sa rozhodol jednoduchým bielym náterom obnoviť povrch monumentu, ktorý vznikol v polovici 70. rokov minulého storočia. Súčasťou pamätníku bol do roku 1990 aj kosák a kladivo. Symboly komunistickej moci boli krátko po revolúcii z pamätníku odstránené.

Vynútený dodatok: kosák a kríž zo zatepľovacieho polystyrénu

Po viac ako dvoch desaťročiach sa kosák na monument vrátil. Nie však v spoločnosti kladiva, ale symbolu kresťanstva – kríža. „Symboly sú vyrobené z recyklovaného zatepľovacieho polystyrénu. Touto inštaláciou chcem reagovať a prezentovať svoj názor na spoločenský vývoj v krajine za ostatných 20 rokov. Použitím polystyrénu prezentujem dočasnosť tejto inštalácie, pretože s nasadzovaním akýchkoľvek kosákov, kladív a iných ideologických symbolov sám nesúhlasím. Už aj samotným názvom Vynútený dodatok naznačujem, že k tomuto kroku ma donútila súčasná situácia na Slovensku. Až sa situácia zmení,ja sám, alebo ktokoľvek iný, môže tieto symboly z pamätníku odstrániť,“ vysvetľuje odkaz diela študent Trnavskej univerzity.

Pôvodná podoba pamätníku

Beňadikov spolupracovník, mladý trnavský sochár Martin Kochan pripomína, že autor poukazuje na z jednej strany klerizáciu spoločnosti a na druhej strane neschopnosť ľudí tejto krajiny vyrovnať sa s vplyvom socializmu. „Za ostatných dvadsať rokov v Trnave nevznikla žiadna socha, umelecké dielo alebo slobodné umelecké vyjadrenie. Na verejných plochách pribúdajú diela na politickú, komerčnú alebo historickú objednávku,“ poukazuje.

Dôležité je podľa Kochana nielen samotné zreštaurovanie pamätníku, ale najmä pridanie ďalšej vrstvy v podobe polystyrénového kosáka a kríža. Každá doba by podľa umelca mala po sebe zanechať niečo vlastné. „Keby sme dokázali zobudiť Ľudovíta Štúra a priviezli ho do Trnavy, nemalo by ho tu čo prekvapiť. Konzervujeme budovy a verejné priestory a nedávame im vlastnú myšlienku, nápad. Ide nám o to, aby aj ostatní ľudia mohli svojím vzdelaním participovať na verejnom priestore. Nechceme aby centrá našich miest boli len ukážkou práce archeológov, pamiatkárov alebo ľudí, ktorí dokážu maximálne urobiť obrubník na parkovisku,“ myslí si M. Kochan. Ako ďalej vraví, v snahe o vytvorenie priestoru pre mladých trnavských umelcov v rámci pripravovanej rekonštrukcie pešej zóny už rokoval aj s predstaviteľmi mesta Trnava.

M. Kochan (vľavo) a T. Beňadik (tretí sprava) skupinou spolupracovníkov

Tomáš Beňadik vo svojej bakalárskej práci nazvanej Moje deväťdesiate kritizuje verejné inštitúcie a orgány úradnej moci. Poukazuje na skutočnosť, že mladá generácia nemá veľa možností prejaviť sa a pôsobiť vo verejnom priestore. „Po viac ako dvadsiatich rokoch od revolúcie by sme veľmi radi získali pochopenie úradov a snažíme sa ukázať našu snahu a ochotu investovať napríklad aj vlastné prostriedky,“ hovorí a pokračuje:  „Chcel by som sa po dokončení bakalárskej práce pokúsiť o presadenie variantu, kde by sa s pamätníkom počitalo napríklad ako s legálnym graffiti boardom. Slovom, je dôležité, aby zostal ako spomienka na 70. roky, zvlášť keď plánovaná humanizácia priestoru medzi budovou UCM, Rybníkovou ulicou a objektom Sibamacu na námestí J. Herdu je skôr indiferentnou baumaxizáciou a nepočíta sa s osadením žiadneho nového diela,“ prezentuje svoj pohľad študent TU.

Mladí umelci zastávajú názor, že niekedy aj možno nevkusné diela z čias socializmu by na verejných priestranstvách mali zostať. Považujú ich za súčasť našej spoločnej pamäte. „Napríklad aj socializmus tu nebol náhodou, tiež na na niečo reagoval. Z histórie by sme si nemali vyberať len to, čo sa nám páči. Vyrábame si tu umelé baroko alebo klasicizmus, lenže história hovorí o našej spoločnosti aj z tej stránky, ktorá sa nám nemusí páčiť. Úrady v súčasnosti venujú priestor a prostriedky obnove a údržbe len tých pamiatok, ktoré im vyhovujú ideologicky alebo z komerčného hľadiska. Zastávam názor, že je potrebné akcpetovať aj tie diela, ktoré možno nie sú poplatné práve tejto aktuálnej dobe v ktorej žijeme,“ tvrdí Kochan.

Podľa Beňadika mesto Trnava vyznáva doktrínu, že sochy a pamiatky z minulého režimu by sa nemali likvidovať, ale ponechávať ako súčasť dedičstva. S týmto názorom sa sám stotožňuje a pripomína potrebu interpretácie takýchto diel.

Ako prezentujú mladí umelci, v organizácii podobných akcií by chceli v budúcnosti pokračovať. Ich snahou je dosiahnuť, aby si toto mesto dokázalo udržať sochárov, maliarov, umelcov a mnohých ďalších vzdelaných ľudí, ktorí dokážu obohatiť a život v meste a konkurovať konzumnému spôsobu života súčasnosti.