Dcéra na smrť dobitého Andreja Poláka: „Koľko ľudí ešte musí zomrieť?“
Na Slovensku sa začne už onedlho pravdepodobne prvý proces, v ktorom budú Rómovia obvinení z rasovo motivovovaného trestného činu. V kauze zabitia Andreja Poláka z Maduníc, ktorý 21. augusta 2011 po útoku skupiny Rómov utrpel početné zranenia, a napokon im v trnavskej fakultnej nemocnici po pätnástich dňoch márneho boja 5. septembra podľahol vo veku 63 rokov, majú byť podľa vyjadrenia hovorcu Krajskej prokuratúry v Trnave Mareka Marcinkecha obvinení dvaja 18 a 23-roční Maduničania „pre zločin podnecovania národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti“.
Madunickí Rómovia sa podľa viacerých svedkov krátko pred činom vyhrážali a nadávali miestnym obyvateľom pre ich farbu pleti. Andreja Poláka prepadli vo večerných hodinách len niekoľko desiatok metrov od jeho domu.
● Niektoré médiá nazvali Andreja Poláka starčekom. Bol to však človek plný energie, životného optimizmu, vždy veselý a ochotný pomôcť. Takého si ho bude vždy pamätať jeho rodina, priatelia a známi. Na snímke z rodinného archívu s manželkou Annou.
Pán Polák prežil väčšinu svojho produktívneho života na trnavskom sídlisku Vodáreň. Do Maduníc sa presťahoval len pred niekoľkými rokmi túžiac po pokojnejšom živote na vidieku. Ale ako vieme, všetko napokon skončilo úplne inak.
Rodina zosnulého niekoľkokrát upozornila na nepresnosti, nedostatky či povrchný prístup polície v priebehu vyšetrovania.
Ďalšiu ukážku ľahostajnosti k problematike rómskej kriminality zo strany slovenských politikov zažila nedávno na vlastnej koži aj dcéra pána Poláka Michaela Marková, keď prijala pozvanie na zasadnutie parlamentného Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. „Pozvala ma predsedníčka výboru Anna Belousovová, keďže v programe bolo aj riešenie rómskej otázky. Okrem mňa prišiel aj Oskar Dobrovodský z Malaciek, ktorého príbeh o katastrofálnych problémoch so susediacimi Rómami pozná tiež celé Slovensko,“ vysvetľuje.
Celkový dojem z rokovania členov ľudskoprávneho výboru a pozvaných hostí bol pre pani Markovú nanajvýš negatívny. „Bola som zhrozená, ako fungujú poslanci platení z našich daní. Najmä poslanci Smeru to mali viditeľne ‚na saláme‘. Dvaja neprišli, dokonca pán Paška sa ani neospravedlnil. Ďalší zmizol behom pár minút a pani Zmajkovičová asi pol hodinu hľadela neprítomne do kúta miestnosti a potom sa zdvihla a odkráčala preč. Neskutočné,“ neskrýva svoje pocity.
Rokovania výboru sa zúčastnil aj šéf rómskeho parlamentu Ladislav Fízik. Jeho účasť označila M. Marková ako symbolickú. „Pán Fízik bohužiaľ s ničím dôležitým na zasadnutie výboru neprišiel. Je škoda, že človek v jeho postavení sa zmohol len na zopár informatívnych a nič nehovoriacich fráz a po niekoľkých minútach jednoducho odišiel,“ vykresľuje a dodáva, že je smutné, aby sa človek, prioritou práce ktorého má byť komunikácia a riešenie práve takýchto vážnych spoločenských problémov, postavil týmto spôsobom k tak dôležitému stretnutiu.
„Spolu s pánom Dobrovodským sme zareagovali na vystúpenie pána Fízika. To sa zjavne nepozdávalo poslankyni Kataríne Cibulkovej, ktorá upozornila pani Belousovovú, že narušujeme stanovený program rokovania a nikto nám neudelil slovo. To už pán Dobrovodský nevydržal a začal sa brániť a objasňovať svoju situáciu, aký má dom celý prehnitý od výkalov a moču, ako sa mu Cigáni dennodenne vyhrážajú, že ho zabijú. Pýtal sa, ako by tieto problémy riešila na jeho mieste. Pani Cibulková sa však len pousmiala, a tým že pán Dobrovodský stále pokračoval – a teda porušoval rokovací poriadok – sa pani poslankyňa zdvihla, zbalila si veci a odchádzala. Oslovila som ju a prosila aby sa vrátila, vysvetľujúc, že sme len slušní ľudia v zúfalej situácii. Nereagovala, len sa otočila a oznámila predsedníčke Belousovovej, že bol porušený rokovací poriadok, a preto odchádza,“ približuje Michaela Marková, ktorú správanie sa K. Cibulkovej mrzí o to viac, že sama pochádza z Piešťan, ktoré sú od Maduníc, postihnutých vyčíňaním Rómov, vzdialené len 15 kilometrov.
„Bola som sklamaná, zhrozená a zhnusená toľkou aroganciou a ignoráciou. V tej chvíli mi prebehla hlavou otázka: Kto je horší? Cigáni, ktorí mi brutálne zabili otca? Človeka, ktorý celý život poctivo pracoval, vychoval k slušnosti a morálke svoje deti a chcel len v pokoji dožiť svoj život v kruhu rodiny. Alebo arogantní a ignorantskí poslanci, ako je pani Cibulková, ktorá si možno iba vybavovala účty s pani Belousovovou, či poslanci Smeru, ktorí sú si očividne istí volebným víťazstvom?,“ kladie si otázky.
Po chvíli už nebol Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny uznášaniaschopný. Pre nedostatok prítomných poslancov (v sále statočne vydržali z jedenásťčlenného výboru len poslanci Belousovová, Dostál, Zajac a Oravec) pani Marková svoj pripravený príhovor skrátila na nutné minimum. Jej zámerom bolo poukázať na skutočnosť, že na Slovensku je rómska problematika čím ďalej tým väčšou hrozbou.
„Mali by sme sa konečne zobudiť a pozrieť sa realite priamo do očí. Jedna skupina Rómov žije v dezolátnych podmienkach, nepracuje, nemá vypestované základné hygienické návyky, ani normálne zásady žitia v civilizovanom svete. A ich populácia stúpa závratnou rýchlosťou. Druhá skupina Rómov je vlastne nová generácia mladých Cigáňov vo veku 15 – 25 rokov, pochádzajú z lepších sociálnych vrstiev, ale sú často veľmi agresívni, nepracujú, pijú, fetujú či drogujú. Zgrupujú sa a sú veľmi nebezpeční. Nemajú žiadne morálne zásady a život človeka pre nich nemá žiadnu cenu,“ prezentuje svoje skúsenosti.
● Pána Poláka brutálne zbili po návrate z Cibuľových slávností v auguste 2011. Archívna rodinná snímka ho zachytáva s manželkou a vnučkou práve počas slávností dva roky predtým.
Dcéra Andreja Poláka pripomína, že sama má kamarátku Rómku a uvedomuje si, že v tejto národnostnej menšine existujú aj slušní a morálni ľudia. Od zodpovedných v tejto krajine, či už politikov alebo polície, chce dosiahnuť len spravodlivosť a rovnosť pred zákonmi. Ako vraví, sama si nevie predstaviť situáciu, aká sa stala v Maduniciach v opačnom garde. „Viete si predstaviť, že prídem s kamarátmi medzi Rómov s palicami a začnem vykrikovať, že ich všetkých pozabíjam, jedného z nich dobijeme a on zomrie? Som presvedčená, že ak by týmto štýlom zaútočili bieli, o prípade by hovorilo nielen celé Slovensko, ale aj Európa a svet. A páchatelia – všetci do jedného – by čelili exemplárnym trestom. Skutočne by som rada vedela, či by polícia postupovala tak ľahostajne a povrchne, ako to bolo v prípade môjho otca alebo aj v mnohých ďalších, ak by išlo o rasistický útok zo strany bielych,“ neskrýva rozhorčenie.
„Viem, mnohí si poviete, je to len ďalší ‚prípad‘ z mnohých. Denne to vídate v televízii. Sú toho plné správy. Násilie, krádeže, vraždy. Nie, nechcem to počuť, už mám toho dosť. Chcem pokoj. Nechcem to zlo púšťať do môjho domu. Vypnem to. No zazvoní telefón a zrazu sa ocitnete v tejto strašnej realite. Vášho otca, brata, syna brutálne zbijú, lekári bojujú o jeho život, jeho život visí na vlásku. Prečo? Veď to bol slušný človek, v živote nikomu neublížil, bol to najlepší otec, akého ste si mohli želať… Tak veľmi by som mu to chcela povedať, ten čas som však už stratila. Prečo? Lebo ho niekto len tak, pre nič za nič jednoducho zavraždil. Lebo partia cigánskych vagabundov si jednoducho potrebovala buchnúť do bieleho. Bránia sa, že oni doteraz nikomu neublížili, vraj boli len opití. Pritom je zrejmé, že Madunice terorizujú už najmenej dva roky. Ale ako im to dokázať, keď sa ľudia boja hovoriť, nejestvujú trestné oznámenia, nič?
Koľko ľudí ešte bude musieť zomrieť, kým príde k nejakej pozitívnej zmene? Necítim nenávisť. Chcem len spravodlivosť, aby raz moje deti mohli vyrastať a žiť bez strachu, keď po ulici oproti nim pôjde skupina Rómov. Aby väčšina našich odvodov neputovala do rúk neprispôsobivých darmožráčov. Ak budeme aj naďalej privierať oči, čo bude za ďalších 10 -20 rokov? Čo nám povedia naše deti keď dospejú? Kam ste to dopracovali? Prečo ste to nechali zájsť tak ďaleko?
Môjmu otcovi už život nič nevráti. Ale vy máte obrovské šťastie. Všetkých členov rodiny máte doma, živých a zdravých. Tak preto začnime konať, aby aj pre vás nebolo raz neskoro,“ uzaviera svoje rozprávanie plné horkých skúseností Michaela Marková.