Lucia zo špeciálnej školy krásne píše a chce, aby sa ľudia viac usmievali a boli skromnejší
Sedemnásťročná Lucia Pinčeková rada píše. Poéziu, aj prózu. Ako sama hovorí, najradšej vkladá na papier zážitky a postrehy zo života.
Luckina tvorba už dokonca zožala aj úspech. Jej myšlienky vyjadrené v úvahe na tému Čo by som zmenil v našom meste ocenili nedávno aj na trnavskej radnici, kde sa uskutočnilo slávnostné vyhodnotenie literárnej súťaže Študijného centra Basic. Súťaže sa zúčastnilo 84 detí základných škôl.
Lucia Pinčeková skončila druhá. Dokázala sa presadiť v konkurencii zdravých detí. Šikovná a usmievavá dievčina totiž navštevuje deviatu triedu Špeciálnej základnej školy internátnej na Spojnej ulici v Trnave.
Okrem nej tu absolvuje vzdelávací proces ďalších viac ako 100 detí s ľahkým, stredným aj ťažkým mentálnym postihnutím.
„Napriek tomu, že literárna súťaž bola určená pre deti z klasických základných škôl, Lucku sme neváhali prihlásiť. A vidíte, napokon jej práca získala krásne druhé miesto. Celá škola je na ňu veľmi pyšná,“ raduje sa pani učiteľka Andrea Horváthová a pripomína, že Luciu vedie a pomáha jej najmä triedna učiteľka Mgr. Nataša Hagarová.
17-ročná Lucia Pinčeková
Ocenenie slohovej práce Lucie Pinčekovej prišlo skutočne nečakane. Navyše ich hneď na úvod prekvapil vedúci kancelárie primátora Pavol Tomašovič. „My sme sa skrátka len prihlásili, nič viac sme neočakávali. Keď pán Tomašovič v rámci príhovoru citoval práve časť Luckinej práce, zažívali sme naozaj veľkú radosť,“ spomína Mgr. Horváthová.
„Najradšej píšem o tom, čo som zažila. Mám rada aj poéziu, páčia sa mi hlavne smutné básničky,“ rozpráva Lucia. Hendikep, s ktorým žije, jej nijako neprekáža. Jednoducho píše a recituje, lebo to má rada.
Vo svojej úspešnej práci citlivo vníma skutočnosť, že ľudia sa málo usmievajú a nevážia si, čo majú.
„Ľudia v tejto dobe na všetko nadávajú a nevedia si prísť na pekné slovo a to nehovorím len o dospelých, ale aj o deťoch, ktoré by mali ostať hlavne deťmi. Preto by som sa chcela vrátiť do tej doby, kde boli ľudia o trochu skromnejší, chodili do kostolov a do spoločnosti a nikde sa neponáhľali. Chcela by som zmeniť ľudí a deti, aby sa viac smiali a potom sa bude smiať aj naše mesto,“ napísala Lucia.
Lucke by sa páčilo, keby sa do mesta vrátilo trhovisko so zeleninou a ovocím, kočiare, na ktorých by sa prevážali ľudia, privítala by aj viac zelene a stromov. V Trnave má veľmi rada kostoly. „Najradšej mám hrubý kostol. Nepáči sa mi, že v meste je málo zelene,“ hodnotí.
„Z maminho rozprávania by som chcela vrátiť trh, ktorý nazývali Rínok. Babka kúpila mame košíček, nakupovali ovocie, zeleninu, vajíčka, boli tam aj živé zvieratká. Predávali tam babky, ktoré predávali obnosené veci, bábiky zo šúpolia, kroje a medovníčkové srdiečka. Niečo také by som chcela zažiť aj teraz,“ vyjadrila svoje túžby mentálne postihnutá žiačka Špeciálnej základnej školy internátnej v Trnave.
Ocenená úvaha. Pre zväčšenie kliknite na obrázok
Lucia Pinčeková navštevuje špeciálnu školu tretí rok. O pár týždňov, po letných prázdninách, zasadne do lavíc odborného učilišťa, aby sa vyučila v odbore príprava jedál. Či bude aj po odchode zo ŠZŠI písať, sa podľa slov A. Horváthovej ukáže až neskôr. „Veríme, že sa jej budú venovať aj v novej škole. Bola by škoda, ak by Lucka prestala s písaním,“ myslí si sympatická pedagogička.
Ako pripomína, Lucka tiež rada a skvele recituje. Len nedávno zvíťazila v krajskom kole Hollého pamätníka a dostala sa až do celoslovenského finále v Spišskej Novej Vsi. Aj tu citlivo vnímala svoje okolie. „Je to krásne a čisté mesto a má veľa pekne opravených budov. Nikde som tam nevidela špinu,“ postrehla počas výletu v metropole Spiša.
Ulož ako PDFZ HISTÓRIE ŠPECIÁLNEJ ZŠ INTERNÁTNEJ V TRNAVE
Koncom školského roka, v júni 1946, prišiel na národnú školu obežník, v ktorom sa vyzývali učitelia, aby sa zúčastnili kurzu pre defektnú mládež. Zúčastnila sa ho pani Nora LEHOTAY. Stala sa prvou učiteľkou pomocnej triedy pri Prvej Národnej škole v Trnave, dňom 1. januára 1948. Počet detí sa v pomocnej triede pohyboval okolo 20. Nakoľko vzdelávanie žiakov bolo úspešné, došlo v školskom roku 1948/1949 k založeniu 2. pomocnej triedy s ďalšími 15 žiakmi. Učiteľkou sa stala Alena DOMORÁKOVÁ.
V školskom roku 1949/1950 vznikla Osobitná škola, ktorú navštevovalo 82 žiakov. Boli tu vytvorené 4 triedy. Triedy národnej školy nestačili a tak inšpektor ŠVOŇAVA umiestnil Osobitnú školu na Hollého ulicu č. 9. Tým sa Osobitná škola osamostatnila. Riaditeľom sa stal Eugen LEHOTAY.
V školskom roku 1957/1958 sa Osobitná škola presťahovala na Františkánsku ulicu, neskôr premenovanú na Ulicu kpt. Jaroša. V tom istom školskom roku sa zahájila internátna výchova.
V roku 1989 sa škola presťahovala z Trnavy do Cífera. V roku 1994 bola škola presťahovaná späť do Trnavy, do budovy internátu SPoŠ, na Zavarskej ulici.
Dňa 15. apríla 1998 bola do funkcie riaditeľky školy na základe výsledkov konkurzu vymenovaná Mgr. Alena PAGÁČOVÁ, ktorá je riaditeľkou dodnes. Od roku 1998 zastáva funkciu zástupkyne riaditeľky školy Mgr. Lýdia KRUTÁ. S platnosťou od 1. septembra 2000 sa zmenil názov z Osobitnej školy internátnej na Špeciálnu základnú školu internátnu.
V júni 2005 sme sa presťahovali do súčasných priestorov, na Spojnú 6. V školskom roku 2005/2006 sme sa rozlúčili s deťmi v ústavnej starostlivosti, ktoré boli premiestnené do detských domovov rodinného typu.
(Zdroj: www.szsitrnava.sk)
Napísal 
