Rýchlosť, odvaha, adrenalín, sústredenie. Hovoríme s úspešnou bajkerkou Janou Krajčovičovou

Škrípanie bŕzd, pískanie rámu, tlmičov, kolies a mnoho ďalších nepopísateľných zvukov trpiaceho stroja sprevádza jazdca a jeho bicykel rútiaci sa pomedzi stromy, letiaci ponad ostré kamene a vytŕčajúce konáre obrovskou rýchlosťou. Zjazd na horských bicykloch je pre človeka, ktorý vidí túto disciplínu po prvý raz zblízka, nepochopiteľným bláznovstvom. Hovorí sa, že zjazdári hore na štarte vypínajú mozog a svoj ‚boj o prežitie‘ na prudkých kopcoch a svahoch absolvujú len s pomocou vysokých dávok adrenalínu. A samozrejme vďaka spojeniu vycibrenej techniky, odvahy, sústredenia a šikovnosti.

Downhill, ako znie anglický názov tejto trošku šialenej disciplíny, nie je už dávno doménou mužov. Jednou z najlepších slovenských zjazdárok je 32 – ročná pretekárka trnavského tímu Mad Style Racing Jana Krajčovičová, ktorej nikto zo športových kolegov nepovie inak ako Zichra.

Jana Krajčovičová

Foto: AVart – Antonios Vlachou

Tomuto športu sa venuje 5 rokov. Je pravidelnou účastníčkou pretekov najvyšších kategórií na Slovensku a Morave ako sú majstrovstvá Slovenska, Slovenský pohár, Moravsko – Slovenský pohár a ďalších menších zápolení.

Má 32 rokov, je zamestnaná v jednej trnavskej firme a jazda na bicykli je pre ňu najväčšou záľubou.

Základná otázka na úvod – čo vás priviedlo k tomuto športu?

– K downhillu ma priviedol priateľ, ktorý je tiež aktívnym pretekárom. Stačilo len raz vyskúšať a hneď sa mi tento šport zapáčil. Postupne sme to spoločne dotiahli až do tejto úrovne, keď jazdím pravidelne preteky. Predtým som sa venovala dlhé roky hádzanej, čo je tiež tvrdý šport.

Vyskúšali ste si aj iné disciplíny v horskej cyklistike, alebo ste sa rovno vrhli na tú najnebezpečnejšiu z nich, teda zjazd?

– Začala som rovno downhillom a pri tom aj zostala.

Medzi laikmi sa hovorí, že zjazd sa musí jazdiť s vypnutým mozgom. Treba len nasadnúť, vyštartovať a nepremýšľať až do cieľa. Čo vás na tomto športe najviac priťahuje?

– Niečo na tom bude. Najviac si užívam adrenalín, ktoré vyprodukuje počas jazdy telo skutočne veľké množstvo. Mám veľmi rada rýchlosť a hraničné situácie, ktoré sa počas jazdy vyskytnú a človek si ich často uvedomí až spätne po príjazde do cieľa. Platí to aj o bolesti. Adrenalín je tak vysoko, že človek si až dlho po tom uvedomí, čo všetko a ako veľa ho bolí.

O bajkeroch a špeciálne zjazdároch sa hovorí, že sú riadne uletení, vedia si užívať nielen jazdu, ale aj zábavu, držia spolu ako partia. Platí to aj na Slovensku?

– Samozrejme. Bajkeri sú ako surferi. O zábavu nie je nikdy núdza, navzájom si pomáhame, povzbudzujeme sa. Zároveň sme otvorení aj iným ľuďom či športovým odvetviam, najbližšie máme asi k vyznávačom športov, kde nechýba adrenalín.

Pochádzate z Brezovej pod Bradlom, ale žijete neďaleko Trnavy, kde nie sú prírodné podmieky pre downhill práve ideálne. Kde trénujete?

– Zjazd najčastejšie trénujem v Kálnici neďaleko Nového Mesta nad Váhom, jazdíme aj v stredisku Ahoj za Bankou pri Piešťanoch. Na vylepšenie techniky jazdy využívame aj bikrosovú dráhu na Prednádraží alebo v Dolných Lovčiciach.

VIDEO: autor: AVart (Antonios Vlachou)

Ako ste na tom s technickým vybavením? Dokážete sa porovnávať s konkurenciou u nás alebo na Morave?

– Myslím si, že s technickým zabezpečením nemám problém. Navyše nie som typ, ktorý sa rád ukazuje, že má najdrahšie súčiastky a vychytávky. Nepoužívam top techniku a doplnky, skôr taký zlatý stred na dobrej kvalitatívnej úrovni. V drahej technike sa príliš nevyžívam. Ako hovorievam, nie bicykel brzdí mňa, ale ja bicykel. Pokým sa nenaučím špičkovo jazdiť, tak na nejakom grame navyše nezáleží. Iná situácia je medzi chalanmi, kde je vyrovnanejšia konkurencia a často ide o stotinky.

Čo považujete za svoje svoje najväčšie športové úspechy?

– V sezóne 2014 som vyhrala Slovenský pohár a tiež aj Moravsko – Slovenský pohár. Ide o seriál šiestich pretekov v každom pohári, kde sa počítajú výsledky všetkých podujatí.

Konkurencia je u mužov je veľká. Ako je to medzi ženami?

– Bohužiaľ, súťažne nás na Slovensku nejazdí veľa. Na tréningoch sa stretne aj 15 dievčat, ale do pretekov ich nastupuje menej. Na Morave a v Čechách je to o niečo viac.

Ktoré preteky vám najviac vyhovujú?

– Najviac mi sedí Kálnica, aj keď to nie je typicky zjazdárska trasa. Z nich mám najradšej Malinô Brdo pri Ružomberku. Za najťažšie považujem zjazdy v Jasnej a Malej Lučivnej pri Zázrivej. Kedysi bola kvalitná zjazdárska trať na Kubínskej holi. Hovorilo sa o nej, že by spĺňala parametre aj pre svetový pohár. Bohužiaľ, v súčasnosti je uzavretá a obávam sa, že v budúcnosti čaká podobný osud aj ďalšie strediská.

Aká je budúcnosť downhillu na Slovensku? Rastie záujem o tento šport, zlepšujú sa podmienky, alebo je to naopak?

– Záujem ľudí určite neklesá, skôr naopak. Mladí chcú jazdiť, baví ich to, relatívne dostupná je aj technika. Horšie je to s možnosťami stredísk, mnohé z nich majú finančné problémy. Preto sa aj zatvára stále viac tratí.

Ako ste na tom s pretekaním v zahraničí?

– Nemám tú ambíciu, nechám to na mladšie dievčatá. Je to finančne náročnejšie a najmä už nie som najmladšia. Som rada, že som to ako-tak niekam dotiahla na Slovensku. Skôr by som rada motivovala a bola možno príkladom aj pre iné dievčatá, že je možné začať športovať a udržiavať sa na slušnej úrovni aj v neskoršom veku. Ja sama som začala s jazdením v 27 rokoch, dnes mám o päť viac.

Suverénne najznámejším predstaviteľom zjazdárskeho športu je Filip Polc. Nie každý vie, že s downhillom začínal aj Peter Sagan.

– Filip sa pravidelne zúčastňuje hlavne majstrovstiev Slovenska, ale má veľmi nabitý program a jazdí úspešne po celom svete. Petra Sagana som zažila ešte keď nebol slávny v Kálnici.

Máte nejaký bajkerský sen, po ktorom túžite?

– Rada by som získala titul majsterky Slovenska. Do budúcnosti by som chcela pri tomto športe zostať, viesť tím, hľadať a vychovávať mladé dievčatá.

Foto: AVart – Kristína Poláková