Talentovaný automobilový pretekár Patrik Purš z Modranky nadväzuje na úspechy svojho otca
Automobilový pretekár Patrik Purš z Modranky reprezentuje Trnavu vo farbách rodinného tímu JAP Racing, ktorý založil jeho otec Jaroslav už pred mnohými rokmi. Talentovaný 23-ročný jazdec súťaží v seriáli Slovenského kopcového pohára pod hlavičkou Slovenskej asociácie motoristického športu. Do seriálu pretekov do vrchu vstúpil len v roku 2015, no už počas svojej druhej sezóny sa prepracoval skvelými výkonmi na čelo priebežného poradia vo svojej kategórii. Jeho pracovným náčiním je Honda Civic VTi, ktorú zdedil po otcovi.
Patrik za volantom Hondy Civic
Foto: Jakub Rovný / race.sk
Preteky rôznych druhov automobilového športu jazdíš už 10 rokov, začal si v trinástich. Aké boli tvoje začiatky?
– Začínal som s autokrosom, čo sú preteky upravených vozov na prírodnej dráhe. Veľkú popularitu má tento šport najmä v Čechách. Preteky do vrchu jazdím vážnejšie druhý rok, predtým som jazdil viacmenej amatérsky.
V akej pôsobíš kategórii?
– Jazdím kategóriu s objemom valcov do 1,6 litra.
Napriek relatívne krátkemu pôsobeniu v Slovenskom kopcovom pohári máš za sebou už niekoľko pozoruhodných výsledkov.
– Vlani sme vlastne iba začínali, a hneď sa nám celkom darilo. Obsadili som niekoľko druhých miest, čo nie je na začiatok zlé. Porážal ma prakticky iba Mojmír Čambál na Citroene Saxo.
Ako sa vyvíja aktuálna sezóna? Je cítiť progres?
– Určite cítim zlepšenie a darí sa mi. Máme vylepšené auto, cítim sa lepšie za volantom, mám viac skúseností. Prišli aj prvé víťazstvá, aktuálne som vo svojej kategórii NP2 na priebežnej prvej pozícii.
S akými cieľmi si do tejto sezóny vstupoval?
– Dôležité je prísť, kvalitne si zapretekať, a ak bude dobre fungovať auto, pokúsiť sa aj vyhrať. Zatiaľ sa to darí. Máme štyri víťazstvá, čo je výborné.
Aký výkon v súčasnosti dosahuje tvoja Honda Civic VTi?
– Po viacerých vylepšeniach, ktoré sme na aute urobili, je výkon auta asi 193 koní pri váhe 750 kg.
Foto: rally-sports.sk
Patrik v plnom nasedení
Foto: Auto Sport Foto
Slovenský kopcový pohár sa riadi pravidlami Slovenskej asociácie motoristického športu. Ako taký bežný pretekársky víkend vyzerá?
– V piatok je technické preberianie áut, v sobotu sú tréningy, v nedeľu samotné preteky. Ak sú počas víkendu dvojpreteky, väčšinou bývajú tréningy aj preteky v sobotu aj v nedeľu.
K motošportu si bol vďaka otcovi vedený odmalička, tvoja cesta do budúcnosti bola takpovediac skoro jasná. Zrejme ťa táto záľuba ani len tak ľahko neopustí.
– Nemám dôvod sa toho vzdať. Každý má mať nejaký koníček, u mňa sú to autá. Aj napriek tomu, že pretekanie našu rodinu stojí veľmi veľa času, snahy, peňazí, nevidím do budúcnosti dôvod, prečo by som sa pretekania vzdával.
Pretekanie je pre bežného človeka o nebezpečenstve, adrenalíne, napätí. Čo prežívaš počas pretekov za volantom ty?
– Pre mňa je pretekanie relax. Keď sa postavím na štart, zastaví sa čas, nemyslím na nič, úplne vypnem. U mňa to vôbec nie je o stresoch, nepremýšľam o tom, že musím zajazdiť nejaký čas, skôr presne naopak. Ide si svoje a nevnímam nič iné, len samotnú jazdu.
JAP Racing so sídlom v Modranke má pomerne bohatú pretekársku históriu. Ako funguje?
– Tím založil môj otec a jazdil tiež preteky do vrchu. Dokonca sa stal majstrom Slovenska. Sme malý rodinný tím, množstvo vecí si robím sám, najviac práce asi urobí otec. Máme aj mechanika Pavla Gazdíka, niekedy pomáhajú kamaráti.
Čo všetko obnáša založenie tímu a pustenie sa do pretekania na Slovensku?
– V prvom rade tie kroky by mali mať nejakú postupnosť. Ideálnym základom sú motokáry, potom možno autá s objemom do 1,4 litra a postupne pridávať. Nie je to o peniazoch, nie každý má na to, aby bol kvalitným pretekárom. Je potrebné si to vyskúšať.
Dôležitá je aj finančná stránka. Je možné povedať sumu, za akú sa dá postaviť slušné konkurencieschopné auto napríklad v kategórii, ktorú jazdíš ty?
– Moja Honda Civic ma stála len v tomto roku asi 15-tisíc eur. To je len suma za prestavby a vylepšenia, samotné auto sme už mali. Našou výhodou je, že všetko si robíme doma v garáži, nič si nenechávame robiť vo firmách. Cenu samotného auta je veľmi ťažké odhadnúť, pretože je v ňom nekonečné množstvo práce a hodín odrobených v garáži. Oceniť sa dajú diely, ale nie naša vlastná práca a úsilie. Pre lepšiu predstavivosť sekvenčná prevodovka stojí 9-tisíc eur.
Každý amatérsky jazdec by sa raz chcel stať profesionálom. Zrejme to platí aj o tebe. Ako ďaleko je táto méta pre bežného pretekára?
– Obrovsky ďaleko. Okrem naozaj veľkého talentu sú potrebné peniaze. Veľmi veľa peňazí. Marketing, ideálne výborne situovaní rodičia, veľká firma, silní sponzori a podobne. S tým prichádza kvalitnejší jazdecký materiál, viac jázd, tréningov. Bez talentu sa vysoko jazdiť nedá, ale to isté platí aj o peniazoch.
So sponzoringom to u nás asi nebude príliš radostné.
– Určite nie. Tento šport si pretekári a tímy väčšinou financujú zo svojho, cez známych, kamarátov. Cudzí len tak nepríde a neponúkne peniaze.
Honda v celej paráde a víťazné trofeje
Vrchárske preteky ti zrejme vyhovujú. Akú máš v tomto športe ciele do budúcna?
– Cítim sa v tomto type motošportu veľmi dobre. Asi by som nemenil. Možno v budúcnosti by som rád vyskúšal silnejšiu kategóriu do 2000 cm3. Vyššie je ešte kategória nad 2000 cm3 s pohonom všetkých kolies, ale to je asi nesplniteľný sen.
Dôvod?
– Financie. Pre náš malý tím sa v tejto kategórii pohybujeme v nereálnych finančných číslach. Čisto teoreticky, ak by mi z neba spadli obrovské peniaze, určite by som si rád zajazdil aj na takýchto autách.
Je veľký časový rozdiel medzi tvojou jednašestkou a o kategóriu vyššími dvojlitrami?
– Už dnes sa mi darí ‚naháňať‘ časy áut z vyššej kategórie do dvoch litrov. Rozdiel je spravidla niekoľko sekúnd pri povedzme dvojminútovej jazde.
S Patrikom Puršom a jeho tímom budeme v kontakte aj naďalej. O tom, ako sa mu darí a aké výsledky dosahuje, sa v dozviete na stránkach trnava-live.sk.
Už tu začala láska Patrika Purša k motošportu. Na archívnej snímke s otcom Jaroslavom
Partneri tímu JAP Racing:
VIDEO: Zvezenie s Patrikom v sedle spolujazdca (on-board kamera)
VIDEO: Preteky na Jankovom Vŕšku