Kaštieľ Dolná Krupá zažije divadelný príbeh príbeh Ružovej grófky Márie Henriety Chotekovej

Príbeh starého českého rodu Chotek, príbeh krehkej lásky, príbeh bolestných ružových tŕňov, príbeh najkrajšieho a najvoňavejšieho rozária všetkých storočí, príbeh obrovskej potupy, príbeh obetavosti a nezlomnej vôle, ale predovšetkým životný príbeh kontesy, ktorá mala celý život ruky od hliny, avšak vždy voňala po ružiach. Príbeh Ružovej grófky sa prvýkrát divadelne otvorí v sobotu 23. septembra 2017 v kaštieli Dolná Krupá, v rámci scénického predstavenia Vôňa lupeňov.

V štvrtú septembrovú sobotu do kaštieľa v Dolnej Krupej zavíta vládkyňa včelej ríše, Včelia kráľovná, a tá po viac ako 150 rokoch vyrozpráva príbeh o osude, voľbe, životnej púti a pôsobení grófky Márie Henriety Chotekovej z Dolnej Krupej. Jednotlivé divadelné pasáže sú koncipované do piatich kľúčových etáp života Ružovej grófky.

Prvá epocha scénického predstavenia – Osudný sľub – diváka prenáša do roku 1863, kedy za rušných okolností prichádza na svet, 24. novembra v kaštieli Dolná Krupá, prvorodená dcéra grófa Rudolfa Choteka a rakúskej šľachtičnej Márii Khevenhüller-Metschovej, Henrieta Choteková. V tento deň sa nečakane v kaštieli zjaví sudička, ktorá predpovedá malej Henrietke budúcnosť a dáva jej sľub, ktorý sa naplní na sklonku života hlavnej predstaviteľky príbehu.

V druhej časti predstavenia – Voňavé detstvo – je zobrazená desaťročná Henrica. Už v detskom veku tohto nevinného, ale veľmi sčítaného dieťaťa tleje ohníček nadšenia k ružovým lupeňom a k ľuďom. Často sa však dostáva do sporu so svojou matkou, ktorá vôbec nechápe jej plameň zanietenia k prírode a flóre.

Tretia časť scénického predstavenia – Pichľavé tŕne – diváka zoznamuje s mladou dvadsaťročnou Henrietou, ktorá vďaka svojej sesternici, budúcej manželke následníka trónu – Žofii Chotekovej, spoznáva holandské a francúzske ružové záhrady a prichádza na ideu pestovať takú kvetinovú nádheru aj doma, v rodnej Dolnej Krupej. Mladú Henrietu začína tajomný pôvab ruží lákať stále viac a viac. Aj ona chce spoznať pradávny príbeh večnej lásky, utkaný z ružových lupeňov. Náhle zatúži po zakázanom kvete. Za svoje previnenie veľmi kruto zaplatí, a to núteným zrieknutím sa vlastného dieťaťa.

V štvrtej pasáži – Henrietina zlatá éra – je ukázaná najúspešnejšia dekáda života Ružovej grófky. Vo svojich štyridsiatich – päťdesiatich rokoch táto žena nielenže vysádza niekoľko tisíc kríkov ruží, začína šľachtiť viaceré odrody a stáva sa z nej podnikateľka, nezištne pomáha obyvateľom Dolnej Krupej, ale sa aj aktívne zapája do diania v prvej svetovej vojne. Zanecháva napospas osudu svoje rozľahlé rozárium a odchádza pracovať ako dobrovoľníčka do lazaretu, kde ošetruje ranených vojakov prvej svetovej vojny.

Posledná, piata časť životného príbehu Márie Henriety Chotekovej – Trpké vrásky Dušenky – zobrazuje dve desaťročia dvadsiateho storočia, v ktorých sa staručká grófka uzatvára pred svetom, a to i vďaka novým spoločenským zmenám a pozemkovej reforme. Celý príbeh Ružovej grófky završuje rok 1945, kedy vtrhnú do kaštieľa Dolná Krupá rabovači a posledná majiteľka tohto aristokratického sídla sa len bezmocne prizerá rabovaniu rodinného majetku, až postupne začne vychádzať na detský rozum a desať mesiacov po tejto nešťastnej udalosti, v kláštore Dcér Božej lásky, skoná. Spoločným menovateľom všetkých piatich pasáží sú lupene ruží, ktorých vôňa sprevádza Ružovú grófku od jej narodenia – 24. novembra 1863, až po samotnú smrť – 13. februára 1946.

Okrem hlavnej hrdinky, Márii Henriety Chotekovej, v scénickom predstavení vystupujú osoby, ktoré významne ovplyvnili život tejto pestovateľky ruží, a to: matka Mária Choteková – Khevenhüller, sesternica Žofia Choteková, brat Rudolf Chotek s manželkou Irmou Radayovou, sestra Gabriela Schönbornová – Choteková, neter Mária Pallavici, záhradník Peter Kordes, rehoľná sestra Hildegarda Nižnanská, pestúnka Dora a rozprávačka celého príbehu Včelia kráľovná.

Životný príbeh grófky Márie Henriety Chotekovej, ktorý bude verejnosti po prvýkrát divadelne prezentovaný, herecky stvárnia členovia Divadelnej skupiny teatro ORLUS v sobotu 23. septembra 2017 o 17.30 a 20.00 hod. v kaštieli Dolná Krupá.

História kaštieľa Dolná Krupá

Výstavba kaštieľa je spojená s rodinou Brunsvikovcov. Pôvodne zemiansky rod sa na území dnešného Slovenska preukázateľne nachádzal v Hlohovci v 16. storočí. Sobášom s Máriou Teréziou Vitálisovou sa Michal II. Brunsvik (1671 – 1719) stal majiteľom krupského panstva. Jeho syn Anton, ktorý vyštudoval právo na trnavskej univerzite, nechal v rokoch 1749 – 1756 na mieste staršieho objektu postaviť kaštieľ v barokovom slohu podľa projektov cisárskeho dvorného staviteľa Johanna Baptistu Martinelliho st. V roku 1775 panovníčka Mária Terézia povýšila Antona I. Brunsvika do grófskeho stavu s právom nosiť predikát de Korompa (z Krupej).

Prvorodený syn Anton II. Brunsvik dostal od otca panstvo v Mártonvásári (dnes Maďarsko) a mladší syn Jozef Brunsvik (1750 – 1827) sa po otcovej smrti v roku 1780 ujal krupského panstva. V rokoch 1792 – 1796 sa podujal na prestavbu kaštieľa podľa plánov Johanna Josefa Talherra, hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej stavebnej komory. Ku kaštieľu, rozšírenému na barokovo-klasicistický objekt, postupne pribúdali ďalšie objekty: divadlo, domček záhradníka, oranžéria, kúpeľný domček, altánky v parku atď.

Kaštieľ v Doônej Krupej

V roku 1813 sa Jozef Brunsvik rozhodol opäť prebudovať kaštieľ v modernom klasicistickom štýle. Prestavbu zveril 24-ročnému architektovi Antonovi Piovi Rigelovi z Ríma. Práce na menších objektoch prebiehali v rokoch 1813 – 1819 a zároveň sa zakladal rozsiahly, viac ako 100-hektárový anglický park podľa projektov záhradného architekta Christiana Henricha Nebbiena (1788 – 1841). Práce boli ukončené v roku 1822.

Kaštieľ patrí medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku. Vo svojej dobe sa vďaka Brunsvikovcom stala Dolná Krupá miestom, ktoré sa aj za hranicami monarchie preslávilo umeleckými zbierkami (najmä obrazová galéria), bohatou knižnicou, zbierkami minerálov, ale aj prírodnými krásami parku. V samostatnej divadelnej budove (jestvovala do roku 1937) uvádzali predstavenia za aktívnej účasti panstva, manželka grófa Jozefa, Mária Anna, rod. Majtényi, sa uchádzala o uvedenie melodrámy, pre ktorú mal skomponovať hudbu Ludwig van Beethoven. Podľa ústnej tradície rodiny bola Dolná Krupá miestom, kde tento hudobný skladateľ skomponoval svoje najznámejšie klavírne dielo – Sonátu mesačného svitu.

Príslušníci nástupníckeho rodu Chotek sa neskôr zaslúžili o rozkvet poľnohospodárstva a chovateľstva. Panstvo preslávila na prelome 19. a 20. storočia najmä Mária Henrieta Choteková (1863 – 1946), dodnes známa ako „ružová grófka“, svojím rozáriom s viac než 6 000 koreňmi ruží a neskôr kompletnou zbierkou Severokrajných ruží (pozostalosť Rudolfa Geschwinda).

V 20. storočí kaštieľ navštívili mnohé významné osobnosti, napríklad Ján Pálffy, majiteľ Bojnického zámku; rakúsky maliar Oskar Kokoschka; nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Romain Roland, ktorý v Dolnej Krupej zbieral materiál na svoje knihy o Ludwigovi van Beethovenovi; významný fotograf a etnológ Karol Plicka a ďalší. Po zriadení Domova slovenských skladateľov zavítal do kaštieľa okrem pravidelných návštevníkov – slovenských hudobných skladateľov, interpretov a muzikológov – celý rad významných domácich i zahraničných hostí.

Od roku 2003 kaštieľ spravuje SNM-Hudobné múzeum.