Divadelný mág Jozef Bednárik by tento rok oslávil 73. narodeniny

Jeden z najväčších zjavov slovenskej divadelnej scény, zaslúžilý umelec, herec, režisér, cestovateľ a gurmán života. Dvořákovu Rusalku videl ako dieťa v šiestich rokoch, Fausta o dva roky neskôr a divadlu sa upísal navždy.
Režíroval doma v Zelenči, Bratislave, Brne, Prahe, Nitre. Ako hosťujúci režisér pôsobil a zúčastnil sa festivalov v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Bulharsku, Monaku, Japonsku, Anglicku a v Izraeli. Pod jeho režisérskou taktovkou vznikli jedinečné divadelné, operné, dokonca baletné predstavenia a predovšetkým úžasné muzikály na Slovensku a v Čechách. Stihol aj úlohu porotcu v tanečných súťažiach v televízii a jeho bonmoty sú nesmrteľné doteraz.
Na jedinečného Jozefa Bednárika, ktorý zomrel 22. 8. 2013, zaspomínali veľmi osobne a jeho kolegovia, priatelia a spolupracovníci z divadla, opery i muzikálu. Jeho meno nesie doteraz Festival Jozefa Bednárika, ktorý sa koná každoročne v Brusne a dáva priestor mladým speváckym talentom, ale i profesionálnym divadelným hercom či spevákom.

Jozefa Bednárika pripomína v Zelenči jeho busta. Odhalili ju v roku 2017.

FOTO: Martin Broniš

Zrejme posledná fotografia Jozefa Bednárika zo 17. 8. 2013. Zľava Jakuba Šeniglová, Lucia Lužinská, Eva Šeniglová, Jozef Bednárik.

FOTO: archív E.Š.

Dva dni – 22. a 23. augusta 2020 – zneli kúpeľným domom Poľana v Brusne nielen muzikálové melódie, ako domácej a zahraničnej proveniencie, predstavili sa slovenskí a českí speváci a speváčky, a v tematickom bloku Karel Gott vo filme aj jeho dlhoročný spolupracovník a priateľ Felix Slováček a (nielen) muzikálový skladateľ Zdeněk Barták, ktorý je okrem filmovej hudby aj autorom (spolu s Petrom Markovom) muzikálu Casanova. Z neho mali diváci možnosť vidieť malú ochutnávku v sobotu, celý muzikál prinesie festival o rok.

Tabuľa muzikálovej slávy bola udelená in memoriam slovenskej herečke a speváčke, prvej hviezde slovenského muzikálu Gizele Veclovej a dlhodobému spolupracovníkovi Jozefa Bednárika, dirigentovi Júliusovi Selčanovi. Ocenenie Brusnianska brusnica získali banskobystrický rodák, muzikálový spevák Marian Vojtko a saxofonista Felix Slováček.

Festival charakterizovala domácka atmosféra, skvelá organizácia a výborné ozvučenie, to všetko uprostred krásnych lesov.

Tento rok bol, ako u všetkých hudobných či kultúrnych podujatí, poznačený neistotou,  ale organizátorovi Jánovi Kubišovi sa podarilo i tento ročník zorganizovať na výbornú.

„Beďo? Charakterný človek. Od srdca vám vynadal ako otec, potom pohladil ako mama.“

S Mariánom Vojtkom sme zaspomínali na Jozefa Bednárika počas festivalu v sobotu 22. augusta. Presne na deň sedem rokov od jeho odchodu k tomu najvyššiemu režisérovi…

Zľava ocenený Marián Vojtko, organizátor festivalu Ján Kubiš, ocenený Felix Slováček a skladateľ Zdeněk Barták.

FOTO: Martin Almáši

●  Rukami tohto divadelného mága si prešiel aj ty, len pre pripomenutie, ktoré muzikály s tebou inscenoval?

– Naše prvé stretnutie bolo v muzikáli Dracula, ktorý prišiel v roku 1998 do Bratislavy. Tu som stvárnil úlohy kňaza a Stevena. Potom sme sa stretli v roku 2000 pri Monte Cristovi – bol som Edmont Dantes a gróf Monte Cristo a o sedem rokov neskôr nasledovala Angelika, kde som hral Joffreyho de Peyraca.

●  Režisér Bednárik, alebo Beďo ako mu väčšina hercov hovorila, bol naozaj veľmi špecifický režisér so svojimi maniermi teatrali… Aké spomienky sa ti vynárajú, keď sa spomenie jeho meno?

– Naozaj bol veľmi špecifický (smiech), ale práve preto bol taký fenomenálny. Osobne som veľmi rád, že ma ako prvý do ruky dostal po hereckej stránke práve on. Na javisku mi vysvetľoval veci „per huba“, vybehol za mnou – tá malá gulička, ponadával mi a presne mi povedal a vysvetlil, čo a ako mám robiť. Tam som ani nestíhal na to reagovať, že by sa človek urazil alebo niečo iné, pretože v tom momente to tak malo byť a bolo… Vďačím mu za to, že som mohol aj v budúcnosti čerpať z jeho režijných pokynov a pripomienok. Beďo bol jedinečný a takto jedinečný už nikdy nikto nebude.

●  Beďo bol okrem iného známy tým, že nepríjemné veci hovoril narovinu. V umeleckom svete ale občas treba byť diplomatický, opatrný, umelci sú citlivé duše…

– Tak režiséri majú rôzne charaktery a nálady, ale človek si musí zvyknúť… Ráno sa zobudíte, nemáte deň, niekto vás naštve, tak potom trpí celý súbor. S Beďovým prístupom som bol ale veľmi spokojný, hoci bol svojský. Myslím, že je dobré, keď sa herec režiséra trošku bojí, a teda má uňho rešpekt. Herec teda musí prísť pripravený a nefláka to, že nevie texty alebo niečo, nedajboh, zaspievať. Veľmi si vážim toho, že som bol vždy na tŕní a všetky jeho pripomienky som si zobral k srdcu. Keď to raz tak nebolo, nasledoval taký pucung pred celým súborom, že to neprajem nikomu (smiech).

●  Ovplyvnil ťa Bednárik natoľko, že si pri iných režiséroch povieš „Ale Beďo by to robil inak?“ alebo počúvaš a akceptuješ ich režijný zámer?

– Tak Beďo by to určite robil inak, to je jasné… Rešpektujem každého režiséra, ale preferujem otvorenú komunikáciu. Keďže mám už niečo za sebou, tak chápu aj moje výstrelky, keďže ich mám aj ja, nielen režiséri… V poslednom čase to ale vždy dopadne, našťastie, dobre, pretože predtým som sa s režisérmi vždy pohádal a dopadlo to veľmi zle (smiech). Nakoniec sa však začneme rešpektovať a  nájdeme strednú cestu a riešenie.

●  Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom a spevákom na neho spomíname s rešpektom, úctou a láskou. Čím to je, že všetci na neho spomínajú len s úsmevom, jednoducho, že nám chýba?

– Pretože to bola osôbka, ktorá – ani to neviem vyjadriť. Bol to charakterný človek, ktorý vám od srdca vynadal ako otec, potom pohladil ako mama. Bol akoby taký člen rodiny všetkých divadelníkov. Jemu ste dovolili, aby vám povedal úplne všetko a nemohli ste sa uraziť. Beriem ho ako učiteľa a dodnes používam niektoré jeho hlášky a bonmoty.

Dan Hůlka: „Bednárik? Úžasný človek, skvelý kamarát a fantastický umelec“

S českou muzikálovou hviezdou sme spomínali na Bednárika v Čechách v jeho rodných Jevanoch

Koncertná verzia muzikálu Dracula na zámku Opočno 14. 6. 2020.

FOTO: archív D. Hůlky

●  Aký bol tvoj prvý kontakt s Jozefom Bednárikom? Stretli ste sa predtým v opere alebo bol pre teba úplne neznámy?

– S pánom režisérom Bednárikom som sa stretol ešte pred Draculom v divadle niekoľkokrát, ale nikdy sme spolu nepracovali. Obdivoval som ho a veľmi som si želal s ním spolupracovať.

●  Vraj si niekoľko pozvánok na konkurzy Draculu dokonca odmietol…

– Je pravda, že som niekoľko pozvánok na konkurz odmietol, pretože som bol v opere spokojný a netúžil som robiť muzikál. Potom mi ale môj spolužiak z AMU Ľubo Fric, ktorý robil Bednárikovi asistenta réžie v prvom Draculovi, zavolal, že už je celý muzikál obsadený a chýba len hlavná úloha. A že ma Beďo veľmi prosí, aby som prišiel na dodatočný konkurz. A to bola výzva, ktorú som musel minimálne zo slušnosti uposlúchnuť.

●  Ako si prežíval premiéru Draculu v októbri 1995? Bol Bednárik spokojný s výkonmi účinkujúcich po premiére a teda najmä s tvojím?

– Na premiére sme už boli všetci kľudní, pretože sme mali za sebou asi desať verejných generálok a trinásť predpremiér, takže to pre nás bola v podstate 14. repríza. Beďo premiéru nevidel, sedel celú dobu v divadelnom klube, ale spokojný bol.

●  Ako pristupoval Beďo k tebe, mal si na skúškach ako predstaviteľ hlavnej úlohy výhody alebo to iskrilo ešte viac?

– Skúšanie prebiehalo vždy s kopou smiechu. Na skúškach Draculu na mňa bol Beďo úplne najtvrdší zo všetkých účinkujúcich a prvýkrát ma pochválil až po poslednej skúške, než sme šli na javisko. To ale neznamená, že by na mňa bol zlý. Proste ma učil, čo je to javisko a ako sa má hrať. Bol to pre mňa taký rýchlokurz herectva.

●  Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom o ňom všetci hovoria s pokorou, úctou a láskou… Čím to je, že všetci na neho spomínajú len v dobrom, že nám tak stále veľmi chýba?

– To je veľmi jednoduché – bol to úžasný človek, skvelý kamarát a fantastický umelec, ktorý nás všetkých inšpiroval, mal nás rád a my sme mali radi jeho. Vďaka svojej charizme a umeniu mal prirodzenú autoritu, takže si ju nemusel – tak, ako niektorí iní režiséri – vynucovať násilím.

●  S Monikou Absolonovou si sa zúčastnil na poslednom rozlúčení s Beďom v historickej budove SND a na želanie rodiny aj na súkromnom obrade v Zelenči. Podľa všetkého si nebol pre neho „len“ herec, ale zrejme bol medzi vami blízky a silný vzťah…

– To rozhodne bol. Ja som Beďa bezmedzne miloval, pretože to bol naozaj skvelý človek a režisér. A on ma, myslím, mal tiež rád.

MARTIN BRONIŠ

Zľava Monika Kozelová, Ján Kubiš a sestra J. Bednárika Rozália Sedláková.

FOTO: René Miko