Sama nič nemá, napriek tomu nezištne pomáha na každom kroku

Pomáhať iným nie je až taká ťažké, ak to neohrozí vaše vlastné pohodlie. Sú však aj ľudia, ktorí sami nič nemajú, a napriek tomu pomáhajú všade, kde môžu. Zhenya Synovets je mladá 22-ročná žena z Bieloruska. Vo svojom veku si toho zažila toľko, že by to vystačilo na napísanie knihy – poriadne hrubej, napínavej a inšpiratívnej. 

Útek alebo väzenie

Pred dvoma rokmi utiekla za dramatických okolností z rodnej krajiny a útočisko našla až na Slovensku. „Bielorusko je môj domov, mám ho veľmi rada, ale nemala som na výber. Ak by som ostala, skončila by som vo väzení,“ rozpráva svoj príbeh.

Doma v Minsku patrila k mladým podnikateľom potichu bojujúcim proti neprávosti. Podporovali protesty proti diktátorskej vláde Lukašenka, pomáhali politickým väzňom a robili ďalšie veci, ktoré sa priečili režimu.

„Bolo pre nás prirodzené pomáhať ľuďom, ktorí kvôli protestom stratili prácu, alebo ich čerstvo pustili z väzenia. Napríklad muž, ktorému policajti zlomili nohy, ženu mal v base a on ostal sám s osemmesačným dieťaťom. Nosili sme mu jedlo, lieky… Potom prišli policajti a oznámili nám, že je to proti režimu a pôjdeme za to do väzenia,“ opisuje Zhenya jeden z prípadov, ktorým podpísala svoj verdikt.

Musela sa rozhodnúť zo dňa na deň. Zbaliť si do batoha najnutnejšie veci a s kusom papiera namiesto dokladov nasadnúť do mašrutky smer Poľsko, odkiaľ ju okolnosti doviedli až na Slovensko.

FOTO: Archív Z. S.

Živiteľka rodiny

S rodičmi nie je v kontakte už od detstva. Doma však nechala mladšieho brata a sestru, o ktorých sa starala a doteraz im posiela peniaze.

„Pracovala som od 11 rokov. U nás v Bielorusku je to možné. Robila som na stavbách, neskôr ako kuchárka. A po práci som chodila do večernej školy,“ rozpráva.

V sedemnástich sa presťahovala do Petrohradu a podnikala s fototechnikou. Keď však prišla pandémia, vrátila sa domov. S vtedajšou priateľkou si založili obchodík s recyklovaným tovarom, no ich relatívne pokojný život sa zo dňa na deň rozplynul, keď museli utiecť. 

O azyl požiadala v susednom Poľsku aj na Slovensku. No keďže chcela študovať, zvíťazilo Slovensko.

„Bola to najbližšia krajina, kde ma prijali prakticky bez podmienok, umožnili mi aj ako azylantke študovať, dokonca zadarmo a bez znalosti jazyka,“ hovorí s vďakou Zhenya, dnes už plynule po slovensky. Keďže starostlivosť o iných jej bola vždy blízka, vybrala si odbor ošetrovateľstvo na Fakulte zdravotníctva Trnavskej univerzity.

S láskou spomína na spolužiačky aj profesorku, ktoré jej pomohli v začiatkoch, keď si nemala z čoho zaplatiť internát a jedlo. 

Rovno na hranice

Keď už to vyzeralo, že sa v Trnave usadila, zmenila to vojna na Ukrajine. V ten deň, 24. februára 2022, Zhenya prišla na prax do nemocnice a videla, že jej spolužiaci Ukrajinci plačú. „Nesledovala som médiá, až od nich som sa dozvedela, čo sa stalo. V tom momente som povedala profesorke dovidenia, ja idem na hranice.“

Nasadla na vlak do Košíc a ešte v tú noc ju kamarát doviezol do Uble, kde bol zriadený záchytný tábor v školskej telocvični. 

„Ukrajinský a bieloruský národ sú si veľmi podobné. Mám mnoho kamarátov Ukrajincov. Pre mňa bolo úplne prirodzené ísť pomáhať tam, kde treba.“ 

Dva týždne pracovala v plnom psychickom aj fyzickom nasadení. Bolo to náročné, ale odvaha a sila iných dobrovoľníkov aj samotných utečencov jej dodávali energiu.

„Spomínam si na babičku, ktorá prišla pešo až z Užhorodu a bola na tom veľmi zle. Nosila som jej sladkosti a ona ma nazývala moja malá princezná. Inokedy prišla žena s 10-ročným synom. Chlapec bol úplne zmätený, hovoril, že stratil otca. Vôbec nešiel spať, celú noc mi pomáhal – nosil veci, venoval sa malým deťom…“  

Keď sa musela vrátiť do Trnavy kvôli škole, jej pomáhanie sa neskončilo. Doručovala humanitárnu pomoc, spájala utečencov s príslušnými organizáciami.

V trnavskom centre Baterkáreň, ktoré vlani poskytovalo materiálnu aj nemateriálnu pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou, si Zhenyu pamätajú ako neúnavné energické žieňa, ktoré vždy myslelo viac na iných ako na seba. A tak sa stalo, že sa sama ocitla na dne.

„Ja nemám nič, len intrák a modrý kufor,“ hovorí Zhenya, ktorá momentálne študuje urgentnú medicínu v Nitre. No predsa len niečo má – sny do budúcnosti. Tým najväčším je stať sa vojnovou lekárkou. 

Katarína Boháčková, Baterkáreň